TOĽKO SA PRED SEBOU SCHOVÁVAME

            O Jamesovi, ktorý tak ako ja bol kňazom newyorkskej arcidiecézy, som vedel, že je ťažko chorý. Neboli sme si zvlášť blízki tak ako sú si blízki priatelia, ale mali sme dobré vzťahy. Prezývali ho „Jim gentleman“, pretože vždy pôsobil uhladene, trochu rezervovane, ale inak bol priateľský a veľmi inteligentný. Vždy bol vďačný za čokoľvek, čo kto preňho urobil.
            Raz mi zavolal diakon z jeho farnosti: „Jim by vás rád videl, už umiera.“ Keď som ho videl, zhrozil som sa. Polovicu tváre mal zasiahnutú rakovinou. A predsa to bolo naše najvzácnejšie stretnutie. Choroba mu zobrala niečo z jeho rezervovanosti a dodala mu čosi zo spontánnosti. Povedal mi: „Vieš, už som si trikrát myslel, že umriem. A zakaždým, keď to prišlo, Boh bol so mnou. A keď to zas povolilo, opäť bol so mnou. A viem, že bude so mnou aj vtedy, keď budem naozaj odchádzať.“
            Na prirodzene rezervovaného človeka to bolo nesmierne otvorené vyznanie. Aj iný môj priateľ, ktorý bol chorý a už umrel, mi – keď som sa ho opýtal „ako sa máš?“ – povedal: „Na to, že umieram na rakovinu, celkom dobre...“ Keď som to od neho počul prvý raz, vyrazilo mi to dych. Ale to, že sa so mnou podelil o svoje utrpenie, nás veľmi zblížilo.
            Aj Ježiš sa delil s blízkymi so svojím utrpením. Mnohí sa však pred sebou navzájom ukrývame. Aj pred blízkymi ľuďmi sa tvárime, že všetko je v najlepšom poriadku. Môžeme mať smrť na jazyku, ale na otázku „ako sa máš?“ odpovieme: „dobre...“ Pritom úprimné „umieram, bojím sa...“ môže byť pre obe strany ľahšie.

                                                                         (zdroj: Benedikt Groeschel, Povstaň z temnot)